Významné osobnosti obce

János Bihari (1764-1827)

   Píše o ňom Ferenc Mózsi, spisovateľ a odborník-pedagóg a profesor: János Bihari sa narodil v roku 1764 v niektorej hlinenej chatrči Veľkého Blahova. Biedou plné detské roky prežil vo Veľkom Blahove, roky dospievania v Győri (župa Győr-Moson-Sopron). Rýchlo dospieval, oženil sa ako osemnásťročný. Za ženu si zobral prekrásnu Evu, dcéru Simona Banyáka, chýrneho dunajsko-stredského cimbalmistu. Takto sa dostal Bihari do hudobnej skupiny svojho svokra, a pravdepodobne v tomto období svojho života, v Dunajskej Strede, sa stal ozajstným majstrom svojho hudobného nástroja. Dosvedčuje to aj fakt, že onedlho sa stáva on primášom hudobnej skupiny. Po smrti svojho svokra, ako tridsaťtriročný založí skupinu z piatich členov vynikajúcich hudobníkov, s ktorými vystupuje po celom štáte. V roku tisícosemstodvadsaťštyri sa počas jednej cesty sa prevrhne s ním voz, pričom sa mu zlomí ruka, a týmto nastane zlom v jeho vysokosiahajúcej kariére. ... Keď hral muziku, v uchu mu zneli piesne obyvateľov Veľkého Blahova, Dunajskej Stredy, Gabčíkova, spev ľudu. Hodnota jeho diela sa skrýva v tom, že našiel spojenie s piesňami ľudu ...” (týždenník Hét - „Týždeň”, september 1958).
   János Bihari zahral piesne žitno-ostrovských ľudí v Bratislavskej snemovni v roku 1811, potom privádza do údivu vo Viedni tých, ktorí počúvajú prekrásny hlas jeho huslí. Verbunk sa stáva maďarskou národnou muzikou pod jeho rukami, ktorú neskôr rozvinú Ferenc Liszt a Ferenc Erkel za osobitú hudbu maďarského národa na umeleckej úrovni. Jeho muzika má dynamickú silu, ktorou oživí plameň slobody, blčiaci v maďarských vlastencoch, ktorí žijú vo Viedni, a zvyšuje v nich hlbokú nenávisť, ktorú cítia voči viedenskému dvoru.
István Széchenyi píše vo svojom denníku: „Predchodca tohto nesmrteľného Bihariho bol určite dirigentom na dvore Attilu“. Ferenc Kazinczy napísal na pamiatku tohto chýrneho cigánskeho primáša: „Pokiaľ len bude maďarská hudba, Bihari bude žiť tak vo vďačnej pamiatke, ako nesporne najväčší básnik maďarskej tanečnej hudby - verbunku“. Z verbunku, ktorý stvoril Bihari, národ vycítil hlas maďarskej ľudovej hudby, pamiatku na piesne Kurucov, oduševnenú silu slobody. To je vysvetlenie toho, prečo bol tak populárny tento autor piesní, primáš s čertovskými rukami. Podľa nedokázanej hypotézy, on je autorom aj Rákócziovej-piesne a Rákócziho-pochodu.
   János Bihari zomrel v roku 1827 v takej chudobe, že výdavky, spojené s pohrebom boli nutní hradiť niektorí jeho dobrodinci.
Z príležitostí 200. výročia narodenia Bihariho usporiadala rodná obec oslavu na jeho pamiatku, v roku 1964 sme odhalili pamätnú tabuľu, umiestnenú na čelnej strane kultúrneho domu.
   Rok narodenia a úmrtia Jánosa Bihariho chybne uvádzajú viacerí autori článkov. Údaje, uvedené vo vydaní Budapeštianskeho akademického vydavateľstva sú hodnoverné: Veľké Blahovo, 21.10.1764, Pešť, 26.4.1827.

Eva Kuczmanová

   Šuranová, Eva Kuczmanová sa narodila dňa 24. apríla 1946 vo Veľkom Blahove, pri Dunajskej Strede. Odtiaľ sa vypravila na „dobyvačnú“ cestu, ktorá viedla dokonca k získaniu bronzovej medajle na olympijských hrách v Mníchove. Táto cesta bola hrboľatá, však ako žiačka základnej školy denne cestovala do mesta, po vyučovaní tvrdo trénovala, domov sa vracala s posledným vlakom. Najčastejšie ju čakala doma práca a nie oddych: musela pomáhať v domácnosti, často musela chytiť do ruky aj rúčku motyky... Napriek tomu rada spomína na tieto roky:
- Za to, že som začala športovať, budem celý život vďačná svojmu učiteľovi telocviku, Jozefovi Kmeťovi. Bol fanatikom športu, strhol so sebou aj svojich žiakov. Vychoval všestranných športovcov, a takto dodatočne musím uznať, že aj úspešných. Na jeho hodinách sme sa zaoberali s každou disciplínou okrem plávania a lyžovania. S jeho pomocou som sa pripravila a zúčastnila dňa 25. mája 1965 tradičnej Podunajskej atletickej súťaže, na ktorej som vyhrala každú disciplínu, na ktorú som sa prihlásila. Vtedy som videla napríklad prvýkrát prekážkový beh, ale vyhrala som ho, takisto ako skok do diaľky a šprint na 60 metrov. Po tejto súťaži som sa rozhodla pre atletiku, tak som sa dostala k inému trénerovi, k Ladislavovi Pápaymu, ktorý sa špeciálne zaoberal s atlétmi. Veľa som od neho získala z odborného hľadiska, napriek tomu, že to so mnou nemal ľahké. Neobľubovala som jednotvárne, tvrdé tréningy, lebo som mala hravú povahu. Po tréningoch som sa rada pripojila k tým, ktorý hrali niektoré loptové hry, hlavne basketbal ...
   Z pätnásťročného tinejdžera, pohyblivého ako ortuť, sa stala medzinárodne uznaná, všestranná atlétka. Je pravdou, že vtedy už jej prípravu usmerňoval Pavol Glesk. Do reprezentačného družstva sa dostala prvýkrát ako osemnásťročná a s aktívnym športom sa rozlúčila ako tridsaťtriročná. Vrcholný výkon Šuranovej, Kuczmanovej Evy je platný aj dnes v behu na 200 metrov (1996!).